The politics of fiction | Elif Shafak

Translator: Linda Magáthová Reviewer: Barbora Stránská

I'm a storyteller.

Som rozprávačka príbehov.

That's what I do in life -- telling stories,

Tým sa živím – rozprávam príbehy,

writing novels --

píšem romány –

and today I would like to tell you a few stories

a dnes by som vám chcela porozprávať pár príbehov

about the art of storytelling

o umení rozprávania príbehov

and also some supernatural creatures

a tiež o istých nadprirodzených bytostiach

called the djinni.

zvaných djinni.

But before I go there, please allow me to share with you

Ale predtým, než sa k tomu dostanem, mi dovoľte podeliť sa s vami

glimpses of my personal story.

o pohľad do môjho osobného príbehu.

I will do so with the help of words, of course,

Samozrejme, urobím to pomocou slov,

but also a geometrical shape, the circle,

ale aj pomocou geometrického tvaru, kruhu,

so throughout my talk,

takže počas mojej prezentácie

you will come across several circles.

sa stretnete s niekoľkými kruhmi.

I was born in Strasbourg, France

Narodila som sa v Štrasburgu vo Francúzsku

to Turkish parents.

tureckým rodičom.

Shortly after, my parents got separated,

Krátko potom sa moji rodičia rozišli

and I came to Turkey with my mom.

a ja som prišla do Turecka s mojou mamou.

From then on, I was raised

Odvtedy som vyrastala

as a single child by a single mother.

ako jediné dieťa slobodnej matky.

Now in the early 1970s, in Ankara,

Lenže v raných 70. rokoch v Ankare

that was a bit unusual.

to bolo trochu nezvyčajné.

Our neighborhood was full of large families,

V našom okolí bolo plno veľkých rodín,

where fathers were the heads of households,

kde boli hlavou domácnosti otcovia,

so I grew up seeing my mother as a divorcee

takže keď som vyrastala, videla som moju mamu ako rozvedenú

in a patriarchal environment.

v patriarchálnej spoločnosti.

In fact, I grew up observing

Vlastne som počas vyrastania pozorovala

two different kinds of womanhood.

dva rozličné druhy ženskosti.

On the one hand was my mother,

Na jednej strane bola moja mama,

a well-educated, secular, modern, westernized, Turkish woman.

s dobrým vzdelaním, sekulárna, moderná, prozápadná turecká žena.

On the other hand was my grandmother,

Na druhej strane bola moja stará mama,

who also took care of me

ktorá sa o mňa tiež starala,

and was more spiritual, less educated

a ktorá bola skôr duchovná, menej vzdelaná

and definitely less rational.

a určite menej racionálna.

This was a woman who read coffee grounds to see the future

Bola ženou, ktorá veští budúcnosť z dna šálky kávy

and melted lead into mysterious shapes

a roztápa olovo do rozličných tvarov,

to fend off the evil eye.

aby odohnala zlé pohľady.

Many people visited my grandmother,

Moju starú mamu navštevovali mnohí ľudia,

people with severe acne on their faces

ľudia s ťažkým akné na tvári

or warts on their hands.

či bradavicami na rukách.

Each time, my grandmother would utter some words in Arabic,

Moja stará mama zakaždým zamrmlala pár slov po arabsky,

take a red apple and stab it

vzala červené jablko a napichala ho

with as many rose thorns

toľkými tŕňmi z ruže,

as the number of warts she wanted to remove.

koľko bolo bradavíc, ktoré chcela odstrániť.

Then one by one, she would

Potom tieto tŕne jeden za druhým

encircle these thorns with dark ink.

obkreslila tmavým atramentom.

A week later, the patient would come back

O týždeň neskôr prišiel pacient

for a follow-up examination.

na kontrolu.

Now, I'm aware that I should not be saying such things

Teraz som si vedomá toho, že by som také veci

in front of an audience of scholars and scientists,

nemala hovoriť pred publikom vedcov a učencov,

but the truth is, of all the people

ale pravdou je, že zo všetkých ľudí,

who visited my grandmother for their skin conditions,

ktorí navštívili moju starú mamu kvôli problémom s kožou,

I did not see anyone go back

som nevidela nikoho, kto by sa vrátil

unhappy or unhealed.

nešťastný alebo nevyliečený.

I asked her how she did this. Was it the power of praying?

Spýtala som sa jej, ako to robí. Bolo to silou modlitby?

In response she said, "Yes, praying is effective,

Odpovedala mi: „Áno, modlenie funguje,

but also beware of the power of circles."

ale daj pozor aj na silu kruhov.“

From her, I learned, amongst many other things,

Od nej som sa, okrem mnohých iných vecí,

one very precious lesson --

naučila jednu vzácnu vec –

that if you want to destroy something in this life,

ak chcete v tomto živote niečo zničiť,

be it an acne, a blemish

či už akné, škvrnu,

or the human soul,

alebo ľudskú dušu,

all you need to do is to surround it with thick walls.

treba to len ohradiť hrubými múrmi.

It will dry up inside.

Uschne vo vnútri.

Now we all live in some kind of a social and cultural circle.

My všetci žijeme v nejakom sociálnom a kultúrnom kruhu.

We all do.

My všetci.

We're born into a certain family, nation, class.

Narodili sme sa do určitej rodiny, národa, triedy.

But if we have no connection whatsoever

Ale ak nemáme žiadne spojenie

so svetmi okrem toho, ktorý berieme za samozrejmý,

with the worlds beyond the one we take for granted,

then we too run the risk

potom podstupujeme riziko,

of drying up inside.

že zvnútra vyschneme.

Our imagination might shrink;

Naša fantázia sa môže zmenšiť;

our hearts might dwindle,

naše srdcia môžu poklesnúť

and our humanness might wither

a naša ľudskosť môže vädnúť,

if we stay for too long

ak zostaneme príliš dlho

inside our cultural cocoons.

v našich kultúrnych ulitách.

Our friends, neighbors, colleagues, family --

Naši priatelia, susedia, kolegovia, rodina –

ak sa všetci ľudia v našom vnútornom kruhu podobajú nám,

if all the people in our inner circle resemble us,

it means we are surrounded

znamená to, že sme obklopení

with our mirror image.

naším zrkadlovým obrazom.

Now one other thing women like my grandma do in Turkey

Ďalšia vec, ktorú robia v Turecku ženy ako moja stará mama,

is to cover mirrors with velvet

je zakrývanie zrkadiel zamatom

or to hang them on the walls with their backs facing out.

alebo ich vešanie na steny chrbtom do miestnosti.

It's an old Eastern tradition

Je to stará východná tradícia,

based on the knowledge that it's not healthy

ktorá má základ vo vedomí, že pre človeka

for a human being to spend too much time

nie je zdravé tráviť priveľa času

staring at his own reflection.

zízaním na svoj vlastný odraz.

Ironically, [living in] communities of the like-minded

Iróniou je, že život v komunite podobne zmýšľajúcich

is one of the greatest dangers

je jedno z najväčších nebezpečenstiev

of today's globalized world.

dnešného globalizovaného sveta.

And it's happening everywhere,

A to sa deje všade,

among liberals and conservatives,

medzi liberálmi a konzervatívcami,

agnostics and believers, the rich and the poor,

agnostikmi a veriacimi, bohatými a chudobnými,

East and West alike.

rovnako na východe, ako na západe.

We tend to form clusters

Máme tendenciu zhlukovať sa

based on similarity,

na základe podobnosti,

and then we produce stereotypes

a potom vytvárame stereotypy

about other clusters of people.

o iných zhlukoch ľudí.

In my opinion, one way of transcending

Podľa mňa jedným spôsobom,

these cultural ghettos

ako prekročiť tieto kultúrne getá,

is through the art of storytelling.

je cez umenie rozprávania príbehov.

Stories cannot demolish frontiers,

Príbehy nedokážu rúcať neznáme hranice,

but they can punch holes in our mental walls.

ale dokážu robiť diery v našich mentálnych stenách.

And through those holes, we can get a glimpse of the other,

A cez tieto diery môžeme zazrieť to iné,

and sometimes even like what we see.

a dokonca sa nám to, čo vidíme, môže zapáčiť.

I started writing fiction at the age of eight.

Beletriu som začala písať, keď som mala 8 rokov.

My mother came home one day with a turquoise notebook

Moja mama raz prišla domov s tyrkysovým zošitom

and asked me if I'd be interested in keeping a personal journal.

a spýtala sa ma, či by ma zaujímalo písať si osobný denník.

In retrospect, I think she was slightly worried

Ako sa tak pozerám späť, myslím, že si trochu robila

about my sanity.

starosti o moje duševné zdravie.

I was constantly telling stories at home, which was good,

Neustále som doma rozprávala príbehy, čo bolo dobre,

except I told this to imaginary friends around me,

lenže som ich rozprávala imaginárnym priateľom okolo seba,

which was not so good.

čo nebolo také dobré.

I was an introverted child,

Bola som introvertné dieťa

to the point of communicating with colored crayons

až do takého stupňa, že som komunikovala s farbičkami

and apologizing to objects

a ospravedlňovala sa veciam,

when I bumped into them,

keď som do nich narazila,

so my mother thought it might do me good

takže si moja mama pomyslela, že mi urobí dobre,

to write down my day-to-day experiences

keď si svoje každodenné skúsenosti

and emotions.

a emócie zapíšem.

What she didn't know was that I thought my life was terribly boring,

Nevedela, že som si myslela, že môj život je príšerne nudný,

and the last thing I wanted to do

a posledná vec, ktorú som chcela robiť,

was to write about myself.

bolo písať o sebe.

Instead, I began to write about people other than me

Namiesto toho som začala písať o ľuďoch iných ako ja

and things that never really happened.

a o veciach, ktoré sa nikdy nestali.

And thus began my life-long passion

A tak sa začala moja celoživotná vášeň

for writing fiction.

pre písanie beletrie.

So from the very beginning, fiction for me

Čiže od úplného začiatku bola pre mňa

was less of an autobiographical manifestation

beletria ani nie autobiografický prejav

than a transcendental journey

ako skôr transcendentálna cesta

into other lives, other possibilities.

do iných životov, iných možností.

And please bear with me:

A prosím, vydržte so mnou:

I'll draw a circle and come back to this point.

nakreslím kruh a vrátim sa k tomuto bodu.

Now one other thing happened around this same time.

Približne v tom čase sa udiala ďalšia vec.

My mother became a diplomat.

Moja mama sa stala diplomatkou.

So from this small, superstitious,

Takže z tejto malej, poverčivej

middle-class neighborhood of my grandmother,

štvrti strednej triedy, kde žila moja stará mama,

I was zoomed into this

som vyletela

posh, international school [in Madrid],

do nóbl medzinárodnej školy (v Madride),

where I was the only Turk.

kde som bola jedinou Turkyňou.

It was here that I had my first encounter

Práve tam som sa prvý raz stretla

with what I call the "representative foreigner."

s tým, čo nazývam „typický cudzinec“.

In our classroom, there were children from all nationalities,

V našej triede boli deti všetkých národností,

yet this diversity did not necessarily lead

napriek tomu táto diverzita nemala

to a cosmopolitan, egalitarian

za následok kozmopolitnú, rovnostársku

classroom democracy.

demokraciu v triede.

Instead, it generated an atmosphere

Namiesto toho vytvárala atmosféru,

in which each child was seen --

v ktorej sa na každé dieťa pozeralo

not as an individual on his own,

nie ako na samostatného jedinca,

but as the representative of something larger.

ale ako na zástupcu niečoho väčšieho.

We were like a miniature United Nations, which was fun,

Boli sme ako zmenšená OSN, čo bola zábava,

except whenever something negative,

okrem prípadov, keď sa stalo

with regards to a nation

niečo negatívne, spojené s národom

or a religion, took place.

alebo s náboženstvom.

The child who represented it was mocked,

Dieťa, ktoré bolo jeho zástupcom,

ridiculed and bullied endlessly.

bolo obeťou nekonečného výsmechu a šikany.

And I should know, because during the time I attended that school,

A ja to musím vedieť, pretože v dobe, keď som chodila do tej školy,

a military takeover happened in my country,

sa v mojej krajine udial vojenský prevrat,

a gunman of my nationality nearly killed the Pope,

atentátnik mojej národnosti takmer zabil pápeža,

and Turkey got zero points in [the] Eurovision Song Contest.

a Turecko dostalo nula bodov na Eurovízii.

(Laughter)

(smiech)

I skipped school often and dreamed of becoming a sailor

V takých dňoch som často vynechala školu

during those days.

a snívala som, že sa stanem námorníčkou.

I also had my first taste

Tam som tiež po prvý raz okúsila

of cultural stereotypes there.

chuť kultúrnych stereotypov.

The other children asked me about the movie

Ostatné deti sa ma spýtali na film

"Midnight Express," which I had not seen;

Polnočný expres, ktorý som nevidela;

they inquired how many cigarettes a day I smoked,

pýtali sa, koľko cigariet denne vyfajčím,

because they thought all Turks were heavy smokers,

pretože si mysleli, že všetci Turci sú tuhí fajčiari,

and they wondered at what age

a zaujímalo ich, v akom veku

I would start covering my hair.

si začnem prikrývať vlasy.

I came to learn that these were

Prišla som na to, že toto sú

the three main stereotypes about my country:

tri hlavné stereotypy o mojej krajine:

politics, cigarettes

politika, cigarety

and the veil.

a závoj.

After Spain, we went to Jordan, Germany

Po Španielsku sme šli do Jordánska, Nemecka

and Ankara again.

a znovu do Ankary.

Everywhere I went, I felt like

Všade, kam som šla, som cítila,

my imagination was the only suitcase

že moja fantázia je jediným kufrom,

I could take with me.

ktorý si so sebou smiem vziať.

Stories gave me a sense of center,

Príbehy mi dali pocit ukotvenia,

continuity and coherence,

kontinuity a koherencie,

the three big Cs that I otherwise lacked.

čo sú hlavné veci, ktoré mi chýbali.

In my mid-twenties, I moved to Istanbul,

Keď som bola dvadsiatnička, presťahovala som sa do Istanbulu,

the city I adore.

do mesta, ktoré zbožňujem.

I lived in a very vibrant, diverse neighborhood

Žila som v energickej, rôznorodej štvrti,

where I wrote several of my novels.

kde som napísala niekoľko románov.

I was in Istanbul when the earthquake hit

Bola som práve v Istanbule, keď sa udialo zemetrasenie

in 1999.

v roku 1999.

When I ran out of the building at three in the morning,

Keď som o tretej ráno vybehla z budovy,

I saw something that stopped me in my tracks.

uvidela som niečo, čo ma zastavilo v behu.

There was the local grocer there --

Bol tam miestny predavač potravín –

a grumpy, old man who didn't sell alcohol

mrzutý starý muž, ktorý nepredával akohol

and didn't speak to marginals.

a nebavil sa s menšinami.

He was sitting next to a transvestite

Sedel pri transvestitovi

with a long black wig

s parochňou s dlhými čiernymi vlasmi

and mascara running down her cheeks.

a maskarou, ktorá jej stekala po lícach.

I watched the man open a pack of cigarettes

Sledovala som, ako muž otvára

with trembling hands

trasúcimi sa rukami balík cigariet

and offer one to her,

a jednu jej ponúka,

and that is the image of the night of the earthquake

a tento obraz z noci so zemetrasením

in my mind today --

mi dodnes zostal v pamäti –

a conservative grocer and a crying transvestite

konzervatívny predavač potravín a plačúci transvestita

smoking together on the sidewalk.

fajčia spolu na chodníku.

In the face of death and destruction,

Tvárou v tvár smrti a skaze

our mundane differences evaporated,

sa naše nepodstatné rozdiely vyparili

and we all became one

a my sme sa zjednotili,

even if for a few hours.

hoci len na pár hodín.

Ale vždy som verila tomu, že podobne na nás vplývajú aj príbehy.

But I've always believed that stories, too, have a similar effect on us.

I'm not saying that fiction has the magnitude of an earthquake,

Netvrdím, že beletria má moc zemetrasenia,

but when we are reading a good novel,

ale keď čítame dobrý román,

we leave our small, cozy apartments behind,

zabúdame na náš malý, útulný bytík,

go out into the night alone

ideme sami do noci

and start getting to know people we had never met before

a spoznávame ľudí, ktorých sme nikdy predtým nestretli,

and perhaps had even been biased against.

a možno sme voči nim mali aj predsudky.

Shortly after, I went

Krátko nato som šla

to a women's college in Boston, then Michigan.

do ženskej školy v Bostone, potom v Michigane.

I experienced this, not so much as a geographical shift,

Prežívala som to ani nie ako geografickú zmenu,

as a linguistic one.

ako skôr jazykovú.

I started writing fiction in English.

Začala som beletriu písať po anglicky.

I'm not an immigrant, refugee or exile --

Nie som imigrantka, utečenkyňa ani v exile –

they ask me why I do this --

keď sa ma pýtajú, prečo to robím -

but the commute between languages

ale cestovanie medzi jazykmi

gives me the chance to recreate myself.

mi dáva príležitosť znovu vytvárať seba.

I love writing in Turkish,

Veľmi rada píšem v turečtine,

which to me is very poetic and very emotional,

ktorá je pre mňa veľmi poetická a veľmi emocionálna,

and I love writing in English, which to me

a veľmi rada píšem v angličtine,

is very mathematical and cerebral.

tá je pre mňa veľmi matematická a racionálna.

So I feel connected to each language in a different way.

Takže s každým jazykom sa cítim prepojená inak.

For me, like millions of other people

Pre mňa, tak ako pre milióny iných ľudí

around the world today,

po celom dnešnom svete,

English is an acquired language.

je angličtina naučeným jazykom.

When you're a latecomer to a language,

Keď sa k jazyku dostanete neskoro,

what happens is you live there

stane sa to, že v ňom

with a continuous

žijete v neustálej

and perpetual frustration.

a večnej úzkosti.

As latecomers, we always want to say more, you know,

Ako oneskorenci vždy chceme povedať viac,

crack better jokes, say better things,

viete, dávať lepšie vtipy, povedať veci lepšie,

but we end up saying less

ale vždy nakoniec povieme menej,

because there's a gap between the mind and the tongue.

kvôli priepasti medzi mysľou a jazykom.

And that gap is very intimidating.

A táto priepasť je veľmi hrozivá.

But if we manage not to be frightened by it,

Ale ak sa nám podarí sa jej nebáť,

it's also stimulating.

tiež nás motivuje.

And this is what I discovered in Boston --

A na to som prišla v Bostone –

that frustration was very stimulating.

že táto úzkosť veľmi motivuje.

At this stage, my grandmother,

V tomto momente ma moja stará mama,

who had been watching the course of my life

ktorá sledovala smerovanie môjho života

with increasing anxiety,

s narastajúcim nepokojom,

started to include in her daily prayers

začala spomínať vo svojich každodenných modlitbách,

that I urgently get married

aby som sa rýchlo vydala,

so that I could settle down once and for all.

aby som sa mohla raz a navždy usadiť.

And because God loves her, I did get married.

A keďže ju boh miluje, naozaj som sa vydala.

(Laughter)

(smiech)

But instead of settling down,

Ale neusadila som sa,

I went to Arizona.

odišla som do Arizony.

And since my husband is in Istanbul,

A keďže môj manžel je v Istanbule,

I started commuting between Arizona and Istanbul --

začala som pendlovať medzi Arizonou a Istanbulom –

the two places on the surface of earth

dvoma miestami na zemskom povrchu,

that couldn't be more different.

ktoré ani nemôžu byť odlišnejšie.

I guess one part of me has always been a nomad,

Myslím, že jedna časť mňa bola vždy nomádkou,

physically and spiritually.

fyzicky aj mentálne.

Stories accompany me,

Príbehy ma sprevádzajú

keeping my pieces and memories together,

a držia pokope moje kúsky a spomienky,

like an existential glue.

ako lepidlo existencie.

Yet as much as I love stories,

Ale nech príbehy milujem akokoľvek,

recently, I've also begun to think

nedávno som tiež začala premýšľať,

that they lose their magic

že strácajú svoje čaro vtedy,

if and when a story is seen as more than a story.

ak a keď je príbeh vnímaný ako viac než len príbeh.

And this is a subject that I would love

A toto je niečo, o čom by som

to think about together.

rada pouvažovala s vami.

When my first novel written in English came out in America,

Keď mi v Amerike vyšiel môj prvý román písaný po anglicky,

I heard an interesting remark from a literary critic.

od jedného literárneho kritika som počula zaujímavú poznámku.

"I liked your book," he said, "but I wish you had written it differently."

„Vaša kniha sa mi páčila,“ povedal mi, „ale bodaj by ste ju napísali inak.“

(Laughter)

(smiech)

I asked him what he meant by that.

Spýtala som sa ho, ako to myslí.

He said, "Well, look at it. There's so many

Povedal: „No, pozrite sa, je v nej toľko

Spanish, American, Hispanic characters in it,

postáv Španielov, Američanov, Hispáncov,

but there's only one Turkish character and it's a man."

ale len jedna postava Turka, a je ňou muž.“

Now the novel took place on a university campus in Boston,

Tento román sa odohráva v univerzitnom kampuse v Bostone,

so to me, it was normal

takže pre mňa bolo normálne,

that there be more international characters in it

že v ňom bude viac medzinárodných postáv

than Turkish characters,

než tureckých,

but I understood what my critic was looking for.

ale rozumela som, čo tam hľadal môj kritik.

And I also understood that I

A tiež som rozumela,

would keep disappointing him.

že ho sklamem aj ďalej.

He wanted to see the manifestation of my identity.

Chcel vidieť prejav mojej identity.

He was looking for a Turkish woman in the book

On v tej knihe hľadal tureckú ženu,

because I happened to be one.

pretože ja som jednou náhodou bola.

We often talk about how stories change the world,

Často rozprávame o tom, ako príbehy menia svet,

but we should also see how the world of identity politics

ale mali by sme vidieť aj to, ako svet politiky identít

affects the way stories

ovplyvňuje to, ako príbehy

are being circulated,

obiehajú,

read and reviewed.

ako sa čítajú a hodnotia.

Many authors feel this pressure,

Tento tlak cíti mnoho autorov,

but non-Western authors feel it more heavily.

ale omnoho viac ho pociťujú autori mimo Západu.

If you're a woman writer from the Muslim world, like me,

Ak ste spisovateľka z moslimského sveta ako ja,

then you are expected to write

potom sa od vás čaká, že budete

the stories of Muslim women

písať príbehy moslimských žien

and, preferably, the unhappy stories

a najlepšie nešťastné príbehy

of unhappy Muslim women.

o nešťastných moslimských ženách.

You're expected to write

Čaká sa od vás, že budete písať

informative, poignant and characteristic stories

informatívne, prenikavé a typické príbehy

and leave the experimental and avant-garde

a prenecháte to experimentálne a avantgardné

to your Western colleagues.

svojim západným kolegom.

What I experienced as a child in that school in Madrid

To, čo som vtedy ako dieťa zažila v tej škole v Madride,

is happening in the literary world today.

sa mi dnes deje vo svete literatúry.

Writers are not seen

Spisovatelia nie sú vnímaní

as creative individuals on their own,

ako tvoriví jedinci sami o sebe,

but as the representatives

ale ako zástupcovia

of their respective cultures:

svojej kultúry:

a few authors from China, a few from Turkey,

niekoľko autorov z Číny, niekoľko z Turecka,

a few from Nigeria.

niekoľko z Nigérie.

O všetkých sa o nás myslí, že sme niečím veľmi typickí,

We're all thought to have something very distinctive,

if not peculiar.

ak nie dokonca zvláštni.

The writer and commuter James Baldwin

Spisovateľ, ktorý aj pendloval, James Baldwin,

gave an interview in 1984

v roku 1984 poskytol rozhovor,

in which he was repeatedly asked about his homosexuality.

v ktorom sa ho opakovane pýtali na jeho homosexualitu.

When the interviewer tried to pigeonhole him

Keď sa ho novinár snažil zaškatuľkovať

as a gay writer,

ako spisovateľa - gaya,

Baldwin stopped and said,

Baldwin sa zarazil a povedal:

"But don't you see? There's nothing in me

„Čo to nevidíte? Nie je vo mne

that is not in everybody else,

nič také, čo nie je v hocikom inom,

and nothing in everybody else

a vo všetkých nie je nič,

that is not in me."

čo by nebolo vo mne.“

When identity politics tries to put labels on us,

Keď sa politika identít na nás snaží dávať nálepky,

it is our freedom of imagination that is in danger.

v nebezpečenstve sa ocitá sloboda našej fantázie.

There's a fuzzy category called

Existuje nejasná kategória nazvaná

multicultural literature

multikultúrna literatúra,

in which all authors from outside the Western world

v ktorej sú nahádzaní všetci autori

are lumped together.

mimo západného sveta.

I never forget my first multicultural reading,

Nikdy nezabudnem na svoju prvú multikultúrnu čítačku

in Harvard Square about 10 years ago.

na Harvard Square pred asi 10 rokmi.

We were three writers, one from the Philippines,

Boli sme traja spisovatelia, jeden z Filipín,

one Turkish and one Indonesian --

jeden z Turecka, jeden z Indonézie –

like a joke, you know.

to je ako v nejakom vtipe, že.

(Laughter)

(smiech)

And the reason why we were brought together

A dôvod, prečo nás zhromaždili,

was not because we shared an artistic style

nebol, že sme mali podobný umelecký štýl

or a literary taste.

či literárny vkus.

It was only because of our passports.

Dôvodom boli len naše pasy.

Multicultural writers are expected to tell real stories,

Od multikultúrnych spisovateľov sa čaká, že budú hovoriť

not so much the imaginary.

skutočné príbehy, vymyslené až tak nie.

A function is attributed to fiction.

Funkcia je priradená k beletrii.

In this way, not only the writers themselves,

Takto sa nielen spisovatelia samotní,

but also their fictional characters

ale aj ich vymyslené postavy

become the representatives of something larger.

stávajú zástupcami niečoho väčšieho.

But I must quickly add

Ale musím rýchlo dodať,

that this tendency to see a story

že táto tendencia vidieť v príbehu

as more than a story

viac ako len príbeh

does not solely come from the West.

nepochádza iba zo západu.

It comes from everywhere.

Pochádza zovšadiaľ.

And I experienced this firsthand

A ja som to zažila na vlastnej koži,

when I was put on trial in 2005

keď ma zažalovali v roku 2005

for the words my fictional characters uttered in a novel.

za slová, ktoré v románe povedala moja fiktívna postava.

I had intended to write

Chcela som napísať

a constructive, multi-layered novel

konštruktívny, viacvrstvový román

about an Armenian and a Turkish family

o arménskej a tureckej rodine

through the eyes of women.

očami žien.

My micro story became a macro issue

Z môjho mikro príbehu sa stal makro problém,

when I was prosecuted.

keď ma zažalovali.

Some people criticized, others praised me

Niektorí ma kritizovali, iní chválil

for writing about the Turkish-Armenian conflict.

za to, že píšem o turecko-arménskom konflikte.

But there were times when I wanted to remind both sides

Ale zopárkrát som chcela pripomenúť

that this was fiction.

obom stranám, že je to fikcia.

It was just a story.

Je to len príbeh.

And when I say, "just a story,"

A keď hovorím „len príbeh“,

I'm not trying to belittle my work.

nesnažím sa moju prácu znevažovať.

I want to love and celebrate fiction

Chcem milovať a oslavovať fikciu,

for what it is,

za to, čím je,

not as a means to an end.

nie za prostriedok k nejakému cieľu.

Writers are entitled to their political opinions,

Spisovatelia majú právo na svoj politický názor,

and there are good political novels out there,

a existujú aj dobré politické romány,

but the language of fiction

ale jazyk beletrie

is not the language of daily politics.

nie je jazykom každodennej politiky.

Chekhov said,

Čechov povedal:

"The solution to a problem

„Riešenie problému

and the correct way of posing the question

a správny spôsob, ako položiť otázku,

are two completely separate things.

sú dve úplne odlišné veci.

And only the latter is an artist's responsibility."

A umelec je zodpovedný len za tú druhú.“

Identity politics divides us. Fiction connects.

Politika identít nás rozdeľuje. Beletria spája.

One is interested in sweeping generalizations.

Politika sa zaujíma o šablónovité zovšeobecňovanie.

The other, in nuances.

Beletria o jemné rozdiely.

One draws boundaries.

Politika kreslí hranice.

The other recognizes no frontiers.

Beletria hranice neznámeho nepozná.

Identity politics is made of solid bricks.

Politika identít je vybudovaná z pevných tehál.

Fiction is flowing water.

Beletria je tečúca voda.

In the Ottoman times, there were itinerant storytellers called "meddah."

V čase Osmanov existovali potulní rozprávači príbehov zvaní „meddah“.

They would go to coffee houses,

Chodievali do kaviarní,

where they would tell a story in front of an audience,

kde pred publikom rozprávali príbehy

often improvising.

a často improvizovali.

With each new person in the story,

Pri každej novej postave v príbehu

the meddah would change his voice,

meddah zmenil hlas,

impersonating that character.

aby tú postavu stelesnil.

Everybody could go and listen, you know --

Každý mohol prísť a počúvať -

ordinary people, even the sultan, Muslims and non-Muslims.

obyčajní ľudia, dokonca aj sultán, moslimovia aj nemoslimovia.

Stories cut across all boundaries,

Príbehy pôsobia naprieč hranicami,

like "The Tales of Nasreddin Hodja,"

ako „Príhody Nassredina Hodžu“,

which were very popular throughout the Middle East,

veľmi populárne na strednom východe,

North Africa, the Balkans and Asia.

v severnej Afrike, na Balkáne a v Ázii.

Today, stories continue

Aj dnes príbehy naďalej

to transcend borders.

prekračujú hranice.

When Palestinian and Israeli politicians talk,

Keď spolu hovoria palestínski a izraelskí politici,

they usually don't listen to each other,

zvyčajne jeden druhého nepočúvajú,

but a Palestinian reader

ale palestínsky čitateľ

still reads a novel by a Jewish author,

aj tak číta romány od izraelského autora,

and vice versa, connecting and empathizing

a naopak, spája sa a súcití

with the narrator.

s rozprávačom.

Literature has to take us beyond.

Literatúra nás musí preniesť.

If it cannot take us there,

Ak nás preniesť nedokáže,

it is not good literature.

nie je to dobrá literatúra.

Books have saved the introverted,

Knihy zachránili to introvertné,

timid child that I was -- that I once was.

plaché dievča, ktorým som bola - kedysi.

But I'm also aware of the danger

Ale som si tiež vedomá rizika

of fetishizing them.

ich fetišizovania.

When the poet and mystic, Rumi,

Keď básnik a mystic Rumi

met his spiritual companion, Shams of Tabriz,

spoznal svojho duchovného spoločníka Shamsa z Tabrízu,

one of the first things the latter did

jednou z prvých vecí, ktoré tento urobil,

was to toss Rumi's books into water

bolo to, že pohádzal Rumiho knihy do vody

and watch the letters dissolve.

a sledoval, ako sa rozpíjajú písmená v nich.

The Sufis say, "Knowledge that takes you not beyond yourself

Sufiovia hovoria: „Vedomosti, ktoré ťa nedostanú za tvoje hranice,

is far worse than ignorance."

sú omnoho horšie ako nevedomosť.“

The problem with today's cultural ghettos

Problém s dnešnými kultúrnym getami

is not lack of knowledge --

nie je nedostatok vedomostí –

we know a lot about each other, or so we think --

jeden o druhom vieme veľa, alebo si to aspoň myslíme –

but knowledge that takes us not beyond ourselves:

ale vedomosti, ktoré nás vezmú poza naše hranice:

it makes us elitist,

robia z nás elitistov,

distant and disconnected.

odmeraných a odtrhnutých.

There's a metaphor which I love:

Mám rada jednu metaforu:

living like a drawing compass.

žiť ako kružidlo.

As you know, one leg of the compass is static, rooted in a place.

Ako viete, jedna noha kružidla je statická, fixovaná na mieste.

Meanwhile, the other leg

Zatiaľ druhá noha

draws a wide circle, constantly moving.

kreslí veľký kruh, je stále v pohybe.

Like that, my fiction as well.

To je ako moja tvorba.

One part of it is rooted in Istanbul,

Jedna jej časť stojí v Istanbule,

with strong Turkish roots,

má silné turecké korene,

but the other part travels the world,

ale druhá časť cestuje po svete

connecting to different cultures.

a spája sa s inými kultúrami.

In that sense, I like to think of my fiction

V tom zmysle o svojej tvorbe premýšľam

as both local and universal,

ako o lokálnej a zároveň univerzálnej,

both from here and everywhere.

odtiaľto a zovšadiaľ zároveň.

Now those of you who have been to Istanbul

Tí, čo ste niekedy boli v Istanbule,

have probably seen Topkapi Palace,

ste zrejme videli Palác Topkapi,

which was the residence of Ottoman sultans

ktorý bol sídlom tureckých sultánov

for more than 400 years.

viac ako 400 rokov.

In the palace, just outside the quarters

V tomto paláci, hneď vonku za komnatami

of the favorite concubines,

obľúbených konkubín,

there's an area called The Gathering Place of the Djinn.

sa nachádza časť nazývaná Miesto stretávania džinov.

It's between buildings.

Je medzi budovami.

I'm intrigued by this concept.

Táto koncepcia ma zaujala.

We usually distrust those areas

Takým plochám, ktoré sú medzi niečím,

that fall in between things.

zvyčajne nedôverujeme.

We see them as the domain

Vnímame ich ako oblasť vplyvu

of supernatural creatures like the djinn,

nadprirodzených bytostí, ako sú džinovia,

who are made of smokeless fire

ktorých telo tvorí oheň bez dymu,

and are the symbol of elusiveness.

a ktorí sú symbolom prchavosti.

But my point is perhaps

Ale mne ide asi o to,

that elusive space

že tento prchavý priestor

is what writers and artists need most.

je práve tým, čo spisovatelia a umelci najviac potrebujú.

When I write fiction

Keď píšem beletriu,

I cherish elusiveness and changeability.

prchavosť a premenlivosť si užívam.

I like not knowing what will happen 10 pages later.

Rada neviem, čo sa stane o 10 strán neskôr.

I like it when my characters surprise me.

Mám rada, keď ma moje postavy prekvapia.

I might write about

Možno v jednom románe

a Muslim woman in one novel,

napíšem o nejakej moslimskej žene,

and perhaps it will be a very happy story,

a možno to bude veľmi šťastný príbeh,

and in my next book, I might write

a vo svojej ďalšej knihe možno napíšem

about a handsome, gay professor in Norway.

o príťažlivom profesorovi gayovi z Nórska.

As long as it comes from our hearts,

Kým to všetko vychádza z nášho srdca,

we can write about anything and everything.

môžeme písať o čomkoľvek a o všetkom.

Audre Lorde once said,

Audre Lorde raz povedala:

"The white fathers taught us to say,

„Bieli otcovia nás naučili hovoriť

'I think, therefore I am.'"

Myslím, teda som.“

She suggested, "I feel, therefore I am free."

Ona navrhla: „Cítim, preto som slobodná.“

I think it was a wonderful paradigm shift.

Myslím, že to je skvelá zmena paradigmy.

And yet, why is it that,

A predsa, čím to je,

in creative writing courses today,

že dnes prvou vecou, ktorá sa učí

the very first thing we teach students is

na kurzoch kreatívneho písania, je zásada

"write what you know"?

„píšte o tom, čo poznáte“?

Perhaps that's not the right way to start at all.

Možno, že to vôbec nie je správny spôsob, ako začať.

Imaginative literature is not necessarily about

Tvorivá literatúra nie je nevyhnutne

writing who we are or what we know

o písaní o tom, kým sme alebo čo poznáme,

or what our identity is about.

alebo o tom, o čom je naša identita.

We should teach young people and ourselves

Mladých ľudí a nás samých by sme mali učiť

to expand our hearts

rozširovaniu našich sŕdc

and write what we can feel.

a písaniu o tom, čo vieme cítiť.

We should get out of our cultural ghetto

Mali by sme vyjsť z nášho kultúrneho geta

and go visit the next one and the next.

a ísť na návštevu do ďalšieho a ďalšieho.

In the end, stories move like whirling dervishes,

Nakoniec, príbehy sa hýbu ako krútiaci sa derviši,

drawing circles beyond circles.

rysujú jeden kruh za druhým.

They connect all humanity,

Spájajú celé ľudstvo,

regardless of identity politics,

nezávisle od politiky identít,

and that is the good news.

a to je dobrá správa.

Rada by som to ukončila starou súfijskou básňou:

And I would like to finish with an old Sufi poem:

"Come, let us be friends for once;

„Poď, budeme raz priateľmi,

let us make life easy on us;

dovoľme životu, nech je na nás dobrý,

let us be lovers and loved ones;

milujme a buďme milovaní;

the earth shall be left to no one."

zem by sa nemala nikomu prenechať.“

Thank you.

Ďakujem.

(Applause)

(potlesk)