The gift and power of emotional courage | Susan David

Translator: Barbora Stránská Reviewer: Linda Magáthová

Hello, everyone.

Ahojte všetci.

Sawubona.

Sawubona.

In South Africa, where I come from,

Pochádzam z Južnej Afriky.

"sawubona" is the Zulu word for "hello."

„Sawubona“ znamená v zuluštine ahoj.

There's a beautiful and powerful intention behind the word

Pozdrav, ktorý má krásny a silný význam.

because "sawubona" literally translated means,

„Sawubona“ v doslovnom preklade znamená

„Vidím ťa a tým, že ťa vidím, potvrdzujem, že existuješ.“

"I see you, and by seeing you, I bring you into being."

So beautiful, imagine being greeted like that.

Krása. Predstavte si také privítanie.

But what does it take in the way we see ourselves?

Ale ako vidíme samých seba?

Our thoughts, our emotions and our stories

Ktoré myšlienky, emócie a príbehy

that help us to thrive

nám pomáhajú úspešne žiť

in an increasingly complex and fraught world?

v stále zložitejšom a obsažnejšom svete?

This crucial question has been at the center of my life's work.

Táto dôležitá otázka tvorí gro mojej celoživotnej práce.

Because how we deal with our inner world drives everything.

Ako narábame so svojím vnútorným svetom, ovplyvňuje všetko.

Every aspect of how we love, how we live,

Každý aspekt toho, ako ľúbime, ako žijeme,

how we parent and how we lead.

akými sme rodičmi a ako vedieme druhých.

The conventional view of emotions as good or bad,

Tradičný pohľad delí emócie na dobré a zlé;

positive or negative,

pozitívne a negatívne.

is rigid.

Je to strnulý pohľad.

And rigidity in the face of complexity is toxic.

Strnulosť v tomto komplexnom svete je škodlivá.

We need greater levels of emotional agility

Potrebujeme vedieť narábať s emóciami,

for true resilience and thriving.

aby sme boli odolní a prosperovali.

My journey with this calling

Na toto posolstvo som nenatrafila

began not in the hallowed halls of a university,

na vážených chodbách univerzity,

but in the messy, tender business of life.

ale v chaotickom a krehkom každodennom živote.

I grew up in the white suburbs of apartheid South Africa,

Vyrastala som v bielej predmestskej štvrti Južnej Afriky počas apartheidu.

a country and community committed to not seeing.

V krajine a komunite, ktorá sa rozhodla zatvárať oči.

To denial.

Popierať.

It's denial that makes 50 years of racist legislation possible

Len popieranie umožní, aby rasistická legislatíva prežila 50 rokov

while people convince themselves that they are doing nothing wrong.

a aby ľudia samých seba presvedčili, že nerobia nič zlé.

And yet, I first learned of the destructive power of denial

Ničivú silu popierania som však najskôr objavila vo svojom živote.

at a personal level,

before I understood what it was doing to the country of my birth.

Až potom som pochopila, čo spôsobuje v mojej rodnej krajine.

My father died on a Friday.

V jeden piatok zomrel môj otec.

He was 42 years old and I was 15.

Mal 42 rokov a ja som mala 15.

My mother whispered to me to go and say goodbye to my father

Skôr, než som odišla do školy,

before I went to school.

mama mi pošepla, nech sa rozlúčim s otcom.

So I put my backpack down and walked the passage that ran through

Zložila som si ruksak a šla som chodbou k srdcu nášho domu –

to where the heart of our home my father lay dying of cancer.

tam, kde môj otec zomieral na rakovinu.

His eyes were closed, but he knew I was there.

Mal zatvorené oči, ale vedel o mne.

In his presence, I had always felt seen.

Pri ňom som vždy cítila, že ma niekto vidí.

I told him I loved him,

Povedala som mu, že ho ľúbim.

said goodbye and headed off for my day.

Rozlúčila som sa a odišla.

At school, I drifted from science to mathematics to history to biology,

V škole ubiehali hodiny vedy, matematiky, dejepisu a biológie,

as my father slipped from the world.

a môj otec sa zatiaľ vytratil z tohto sveta.

From May to July to September to November,

Celý máj, júl, september až do novembra

I went about with my usual smile.

som mala na tvári môj typický úsmev.

I didn't drop a single grade.

Mala som naďalej dobré známky.

When asked how I was doing, I would shrug and say, "OK."

Keď sa ma pýtali, ako mi je, pokrčila som plecami: „OK.“

I was praised for being strong.

Chválili ma, aká som silná.

I was the master of being OK.

Ako zvládam byť tak OK.

But back home, we struggled --

Ale doma som mala ťažkosti –

my father hadn't been able to keep his small business going

môj otec nedokázal počas choroby udržať nad vodou

svoj malý podnik.

during his illness.

And my mother, alone, was grieving the love of her life

Moja mama bola sama na to, aby zvládla stratu životnej lásky,

trying to raise three children,

vychovala tri malé deti,

and the creditors were knocking.

zatiaľ čo na dvere klopali veritelia.

We felt, as a family, financially and emotionally ravaged.

Ako rodina sme sa cítili emocionálne aj finančne na dne.

And I began to spiral down, isolated, fast.

A ja som sa začala sama rútiť po špirále nadol.

I started to use food to numb my pain.

Začala som využívať jedlo, aby som prekryla bolesť.

Binging and purging.

Prejedala som sa a zvracala.

Refusing to accept the full weight of my grief.

Odmietala som prijať celú váhu môjho smútku.

No one knew, and in a culture that values relentless positivity,

Nikto o tom netušil a bola som v kultúre, ktorá si cení len pozitívny prístup.

I thought that no one wanted to know.

Myslela som, že o tom nikto nechce vedieť.

But one person did not buy into my story of triumph over grief.

Jedna osoba však nezhltla môj príbeh o tom, ako som vyhrala nad žiaľom.

My eighth-grade English teacher fixed me with burning blue eyes

Učiteľka angličtiny v ôsmom ročníku mi venovala prenikavý pohľad,

as she handed out blank notebooks.

keď rozdávala prázdne zápisníky.

She said, "Write what you're feeling.

Povedala mi: „Napíš, ako sa cítiš.

Tell the truth.

Povedz pravdu.

Write like nobody's reading."

Napíš to, akoby to nikto nemal čítať.“

And just like that,

A presne tak mi pomohla postaviť sa zoči-voči žiaľu a bolesti.

I was invited to show up authentically to my grief and pain.

It was a simple act

Bolo to jednoduché gesto.

but nothing short of a revolution for me.

Ale pre mňa to bola revolúcia.

It was this revolution that started in this blank notebook

Revolúcia, ktorá sa začala prázdnym zápisníkom

30 years ago

pred 30 rokmi

that shaped my life's work.

a nasmerovala moju celoživotnú prácu.

The secret, silent correspondence with myself.

Tajná, tichá korešpondencia samej so sebou.

Like a gymnast,

Bola som ako gymnastka.

I started to move beyond the rigidity of denial

Začala som sa načahovať poza strnulé normy a popieranie,

into what I've now come to call

a našla som niečo, čo dnes volám

emotional agility.

emocionálna agilita.

Life's beauty is inseparable from its fragility.

Krása života sa nedá oddeliť od jeho krehkosti.

We are young until we are not.

Sme mladí, až kým zrazu nie sme.

We walk down the streets sexy

Kráčame po uliciach a sme sexy,

until one day we realize that we are unseen.

až kým si jedného dňa neuvedomíme, že sme neviditeľní.

We nag our children and one day realize

Sekírujeme svoje deti, až kým raz nezbadáme,

that there is silence where that child once was,

že tam, kde bolo dieťa, je dnes už len ticho,

now making his or her way in the world.

ktoré sa snaží predrať životom.

We are healthy until a diagnosis brings us to our knees.

Sme zdraví, až kým nás na kolená nepoloží diagnóza.

The only certainty is uncertainty,

Jediná istota je neistota,

and yet we are not navigating this frailty successfully or sustainably.

no i tak s touto zraniteľnosťou nevieme narábať.

The World Health Organization tells us that depression

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie

is now the single leading cause of disability globally --

dnes depresia vyraďuje ľudí zo života – a je na prvom mieste,

outstripping cancer,

pred rakovinou,

outstripping heart disease.

pred srdcovocievnymi ochoreniami.

And at a time of greater complexity,

Svet sa stal zložitejším,

unprecedented technological, political and economic change,

prináša stále nové technologické, politické a ekonomické zmeny,

we are seeing how people's tendency

a my vidíme, že ľudia majú tendenciu

is more and more to lock down into rigid responses to their emotions.

uzavrieť sa a na emócie reagovať strnulo.

On the one hand we might obsessively brood on our feelings.

Buď sa obsesívne zaoberáme našimi myšlienkami.

Getting stuck inside our heads.

Sme zaseknutí v našich hlavách.

Hooked on being right.

Chceme urobiť všetko správne.

Or victimized by our news feed.

Alebo sme obeťami správ a noviniek.

On the other, we might bottle our emotions,

Na druhej strane niekedy zamkýname svoje emócie

pushing them aside

a odsúvame ich preč.

and permitting only those emotions deemed legitimate.

Dovolíme si len emócie, ktoré považujeme za opodstatnené.

In a survey I recently conducted with over 70,000 people,

Nedávno som robila prieskum s viac ako 70-tisíc účastníkmi.

I found that a third of us --

Zistila som, že tretina z nás –

a third --

tretina –

either judge ourselves for having so-called "bad emotions,"

odsudzuje samých seba za takzvané „zlé emócie“,

like sadness,

ako smútok,

anger or even grief.

hnev alebo dokonca žiaľ.

Or actively try to push aside these feelings.

Alebo sa snaží tieto emócie aktívne odsunúť nabok.

We do this not only to ourselves,

Nerobíme to len sebe,

but also to people we love, like our children --

ale aj ľuďom, ktorých ľúbime, našim deťom.

we may inadvertently shame them out of emotions seen as negative,

Nedopatrením ich odsudzujeme za emócie, ktoré vnímame ako nesprávne,

jump to a solution,

hneď hľadáme riešenia

and fail to help them

a nedokážeme im pomôcť uvedomiť si,

to see these emotions as inherently valuable.

že tieto emócie sú neodmysliteľne cenné.

Normal, natural emotions are now seen as good or bad.

Prirodzené emócie teraz rozdeľujeme na dobré a zlé.

And being positive has become a new form of moral correctness.

A „byť pozitívny“ je nová morálna norma.

People with cancer are automatically told to just stay positive.

Ľuďom s rakovinou sa automaticky hovorí: „Zostaňte pozitívni!“

Women, to stop being so angry.

Ženám sa hovorí, aby sa prestali hnevať.

And the list goes on.

Zoznam by mohol pokračovať.

It's a tyranny.

Je to tyrania.

It's a tyranny of positivity.

Tyrania pozitivity.

And it's cruel.

Je to kruté.

Unkind.

Nesúcitné.

And ineffective.

A neefektívne.

And we do it to ourselves,

Robíme to sebe,

and we do it to others.

robíme to druhým.

If there's one common feature

Neustále premýšľanie, odsúvanie či falošná pozitivita

of brooding, bottling or false positivity, it's this:

majú jedno spoločné:

they are all rigid responses.

sú to všetko strnulé reakcie.

And if there's a single lesson we can learn

Ak by sme si mali z nevyhnutného pádu apartheidu

from the inevitable fall of apartheid

zobrať len jedno ponaučenie,

it is that rigid denial doesn't work.

znelo by, že strnulé odmietanie nefunguje.

It's unsustainable.

Je neudržateľné.

For individuals, for families,

Pre jednotlivcov, pre rodiny,

for societies.

pre celé spoločnosti.

And as we watch the ice caps melt,

A pri pohľade na topiace sa ľadovce,

it is unsustainable for our planet.

je odmietanie neudržateľné aj pre planétu.

Research on emotional suppression shows

Výskum o potláčaní emócií ukázal,

that when emotions are pushed aside or ignored,

že keď sa emócie odkladajú nabok alebo ignorujú,

they get stronger.

začnú silnieť.

Psychologists call this amplification.

Psychológovia to nazývajú amplifikácia.

Like that delicious chocolate cake in the refrigerator --

Ako keď máte v chladničke výbornú čokoládovú tortu –

the more you try to ignore it ...

čím viac sa ju snažíte ignorovať –

(Laughter)

(smiech)

the greater its hold on you.

tým ťažšie na ňu dokážete nemyslieť.

You might think you're in control of unwanted emotions when you ignore them,

Myslíte si, že keď pocity ignorujete, máte ich pod kontrolou,

but in fact they control you.

ale v skutočnosti ovládajú ony vás.

Internal pain always comes out.

Vnútorná bolesť vyjde vždy na povrch.

Always.

Vždy.

And who pays the price?

A kto za to zaplatí?

We do.

My.

Our children,

Naše deti,

our colleagues,

naši kolegovia,

our communities.

naše komunity.

Now, don't get me wrong.

Prosím, nechápte ma zle.

I'm not anti-happiness.

Nie som proti šťastiu.

I like being happy.

Rada som šťastná.

I'm a pretty happy person.

Som celkom šťastná osoba.

But when we push aside normal emotions to embrace false positivity,

Ale keď potláčame prirodzené emócie a snažíme sa o falošnú pozitivitu,

we lose our capacity to develop skills to deal with the world as it is,

strácame možnosť získať zručnosti, vďaka ktorým sa vyrovnáme

so svetom, aký je – a nie, aký by sme ho chceli mať.

not as we wish it to be.

I've had hundreds of people tell me what they don't want to feel.

Stovky ľudí mi presne opísali, čo cítiť nechcú.

They say things like,

Hovoria veci ako:

"I don't want to try because I don't want to feel disappointed."

„Nechcem to skúsiť, pretože nechcem cítiť sklamanie.“

Or, "I just want this feeling to go away."

Alebo: „Ja chcem len, aby tento pocit už odišiel.“

"I understand," I say to them.

„Rozumiem,“ vravím im.

"But you have dead people's goals."

„Ale to sú ciele pre mŕtvych ľudí.“

(Laughter)

(smiech)

(Applause)

(potlesk)

Only dead people

Iba mŕtvi ľudia

never get unwanted or inconvenienced by their feelings.

nemávajú nepríjemné alebo nechcené pocity.

(Laughter)

(smiech)

Only dead people never get stressed,

Iba mŕtvi ľudia nie sú nikdy v strese,

never get broken hearts,

nikdy nemajú zlomené srdce,

never experience the disappointment that comes with failure.

nikdy nezažijú sklamanie, ktoré prichádza s nezdarom.

Tough emotions are part of our contract with life.

Ťažké emócie sú súčasťou našej zmluvy so životom.

You don't get to have a meaningful career

Nedosiahneme zmysluplnú kariéru,

or raise a family

nevychováme rodinu,

or leave the world a better place

nezlepšíme svet,

without stress and discomfort.

bez stresu a námahy.

Discomfort is the price of admission to a meaningful life.

Námaha je cena za vstupenku k zmysluplnému životu.

So, how do we begin to dismantle rigidity

Takže ako sa začneme zbavovať strnulosti

and embrace emotional agility?

a získame emočnú agilitu?

As that young schoolgirl,

Ako malá žiačka som využila tieto prázdne strany.

when I leaned into those blank pages,

I started to do away with feelings

Prestala som riešiť pocity,

of what I should be experiencing.

ktoré by som mala zažívať.

And instead started to open my heart to what I did feel.

Namiesto toho som otvárala srdce tomu, čo som naozaj cítila.

Pain.

Bolesť.

And grief.

A žiaľ.

And loss.

A stratu.

And regret.

A ľútosť.

Research now shows

Dnešné výskumy ukazujú,

that the radical acceptance of all of our emotions --

že ak chceme žiť dobre a byť odolní,

zažiť naozajstné, autentické šťastie,

even the messy, difficult ones --

is the cornerstone to resilience, thriving,

musíme radikálne prijať všetky svoje emócie -

and true, authentic happiness.

aj tie mätúce a ťažké.

But emotional agility is more that just an acceptance of emotions.

No emočná agilita je viac než len prijatie emócií.

We also know that accuracy matters.

Už vieme, že dôležitá je aj presnosť.

In my own research, I found that words are essential.

Výskumom som zistila, že dôležité sú slová.

We often use quick and easy labels to describe our feelings.

Často pre svoje emócie využívame rýchle a jednoduché nálepky.

"I'm stressed" is the most common one I hear.

„Som v strese“ počúvam asi najčastejšie.

But there's a world of difference between stress and disappointment

Ale existuje celý vesmír rozdielov medzi stresom a sklamaním.

or stress and that knowing dread of "I'm in the wrong career."

Alebo stresom a pocitom, že „som v nesprávnej práci“.

When we label our emotions accurately,

Až keď svoje emócie pomenujeme presne,

we are more able to discern the precise cause of our feelings.

máme väčšiu šancu odhaliť ich presnú príčinu.

And what scientists call the readiness potential in our brain

Vedci tvrdia, že mozgu sa vtedy aktivuje

is activated, allowing us to take concrete steps.

„potenciál pripravenosti“ a my môžeme podniknúť konkrétne kroky.

But not just any steps -- the right steps for us.

A nielen hocijaké kroky – ale tie správne kroky pre nás.

Because our emotions are data.

Pretože emócie sú dáta.

Our emotions contain flashing lights to things that we care about.

Naše emócie obsahujú smerové tabule k veciam, na ktorých nám záleží.

We tend not to feel strong emotion

Väčšinou nepocítime nič silné pri veciach,

to stuff that doesn't mean anything in our worlds.

ktoré nemajú žiaden význam pre náš vlastný svet.

If you feel rage when you read the news,

Ale ak čítame správy a pocítime hnev,

that rage is a signpost, perhaps, that you value equity and fairness --

možno nám ukazuje, že si ceníme rovnosť a férovosť –

and an opportunity to take active steps

to je šanca podniknúť aktívne kroky,

to shape your life in that direction.

aby sme tým smerom posunuli aj náš život.

When we are open to the difficult emotions,

Keď sa otvoríme náročným emóciám,

we are able to generate responses that are values-aligned.

môžeme získať odpovede, ktoré sa zhodujú s našimi hodnotami.

But there's an important caveat.

Ale mám aj dôležitú výstrahu.

Emotions are data, they are not directives.

Emócie sú dáta, ale nie sú to nariadenia.

We can show up to and mine our emotions for their values

Môžeme si všimnúť svoje emócie a zistiť z nich naše hodnoty,

without needing to listen to them.

ale nemusíme ich poslúchať.

Just like I can show up to my son in his frustration with his baby sister --

Môžem vypočuť svojho syna, keď ho frustruje jeho malá sestra,

but not endorse his idea that he gets to give her away

ale nemusím schváliť jeho nápad, darovať ju prvému človeku,

to the first stranger he sees in a shopping mall.

na ktorého natrafíme v obchode.

(Laughter)

(smiech)

We own our emotions, they don't own us.

My máme emócie, no ony nevlastnia nás.

When we internalize the difference between how I feel in all my wisdom

Keď si osvojíme rozdiel medzi tým, ako sa cítime,

and what I do in a values-aligned action,

a tým, čo spravíme, aby sme sa posunuli smerom ku svojím hodnotám,

we generate the pathway to our best selves

nájdeme prostredníctvom nich cestu

via our emotions.

k svojmu lepšiemu ja.

So, what does this look like in practice?

Tak, ako to vyzerá v praxi?

When you feel a strong, tough emotion,

Keď cítite silnú, ťažkú emóciu,

don't race for the emotional exits.

nebežte smerom k „únikovému východu“.

Learn its contours, show up to the journal of your hearts.

Zistite, o čom je, pozrite sa do zápisníka vo svojom srdci.

What is the emotion telling you?

Čo vám tá emócia hovorí?

And try not to say "I am," as in, "I'm angry" or "I'm sad."

Nehovorte „ja som“ ako „som nahnevaná“ alebo „som smutná“.

When you say "I am"

Keď hovoríte „ja som“,

it makes you sound as if you are the emotion.

znie to, akoby ste boli tou emóciou.

Whereas you are you, and the emotion is a data source.

Zatiaľ čo vy ste vy a emócia je zdroj dát.

Instead, try to notice the feeling for what it is:

Namiesto toho si ju všimnite a opíšte ako pocit:

"I'm noticing that I'm feeling sad"

„Všimla som si, že sa cítim smutná.“

or "I'm noticing that I'm feeling angry."

„Všimla som si, že sa cítim nahnevaná.“

These are essential skills for us,

Sú to základné zručnosti pre nás,

our families, our communities.

naše rodiny, naše komunity.

They're also critical to the workplace.

Zároveň sú nevyhnutné v práci.

In my research,

V mojom výskume

when I looked at what helps people to bring the best of themselves to work,

som sa pozrela na to, čo pomáha ľuďom dať zo seba v práci to najlepšie.

I found a powerful key contributor:

Zistila som, že silný vplyv má

individualized consideration.

zváženie potrieb každého jednotlivca.

When people are allowed to feel their emotional truth,

Keď ľudia môžu do práce priniesť svoje skutočné emócie,

engagement, creativity and innovation flourish in the organization.

tak v tejto práci prekvitá angažovanosť, kreativita a inovácia.

Diversity isn't just people,

Diverzita, to nie sú len ľudia,

it's also what's inside people.

ale aj to, čo je v ich vnútri.

Including diversity of emotion.

Vrátane rôznorodosti emócií.

The most agile, resilient individuals, teams,

Najagilnejšie a najodolnejšie tímy, jednotlivci, organizácie,

organizations, families, communities

rodiny či komunity

are built on an openness to the normal human emotions.

sú otvorené prirodzeným ľudským emóciám.

It's this that allows us to say,

Vďaka tomu sa môžeme pýtať:

"What is my emotion telling me?"

„Čo mi hovorí moja emócia?“

"Which action will bring me towards my values?"

„Aký krok ma privedie bližšie k mojim hodnotám?“

"Which will take me away from my values?"

„A čím sa vzdialim od svojich hodnôt?“

Emotional agility is the ability to be with your emotions

Emočná agilita je schopnosť vnímať svoje emócie

with curiosity, compassion,

so zvedavosťou, súcitom

and especially the courage to take values-connected steps.

a najmä s odvahou podniknúť kroky bližšie ku svojim hodnotám.

When I was little,

Ako malé dievča som sa niekedy v noci

I would wake up at night terrified by the idea of death.

budila vystrašená myšlienkou na smrť.

My father would comfort me with soft pats and kisses.

Môj otec ma vtedy upokojoval – pohladeniami a bozkami.

But he would never lie.

Ale nikdy mi neklamal.

"We all die, Susie," he would say.

„Všetci zomrieme, Susie,“ hovorieval.

"It's normal to be scared."

„Je normálne, že sa bojíš.“

He didn't try to invent a buffer between me and reality.

Nesnažil sa vytvoriť airbag medzi mnou a realitou.

It took me a while to understand

Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila silu,

the power of how he guided me through those nights.

s akou ma v tie noci viedol.

What he showed me is that courage is not an absence of fear;

Ukázal mi, že odvaha neznamená absenciu strachu.

courage is fear walking.

Odvaha je strach, ktorý kráča vpred.

Neither of us knew that in 10 short years,

Nikto z nás netušil, že o 10 krátkych rokov bude preč.

he would be gone.

And that time for each of us is all too precious

A že čas každého z nás je príliš vzácny, príliš krátky.

and all too brief.

But when our moment comes

Keď príde čas postaviť sa vlastnej zraniteľnosti

to face our fragility,

in that ultimate time,

v takto ohraničenom čase,

it will ask us,

bude sa nás pýtať:

"Are you agile?"

„Dokážeš to?“

"Are you agile?"

„Dokážeš vnímať?“

Let the moment be an unreserved "yes."

Nech je v tom momente odpoveďou jasné „áno“.

A "yes" born of a lifelong correspondence with your own heart.

„Áno“ zrodené z celoživotného rozhovoru s vaším vlastným srdcom.

And in seeing yourself.

A z toho, že vidíte samých seba.

Because in seeing yourself,

Pretože len keď vidíte samých seba,

you are also able to see others, too:

môžete vidieť aj druhých:

the only sustainable way forward

to je jediná udržateľná cesta

in a fragile, beautiful world.

v tomto krehkom, krásnom svete.

Sawubona.

Sawubona.

And thank you.

A ďakujem.

(Laughter)

(smiech)

Thank you.

Ďakujem.

(Applause)

(potlesk)

Thank you.

Ďakujem.

(Applause)

(potlesk)