Cristina Domenech: Poetry that frees the soul (with English subtitles) | TED

Translator: Sebastian Betti Reviewer: Gisela Giardino

Translator: Eva Lalkovičová Reviewer: Daniela Revajova

It's said that to be a poet

Vraví sa, že aby sa stal človek básnikom, musí okúsiť peklo.

you have to go to hell and back.

Keď som prvýkrát vstúpila do väznice, neprekvapilo ma ani rinčanie zámkov,

The first time I visited the prison,

I was not surprised by the noise of the padlocks,

ani zatvárajúce sa dvere, ani mreže,

or the closing doors, or the cell bars,

or by any of the things I had imagined.

ani nič podobné z toho, čo som si predstavovala.

Maybe because the prison is in a quite open space.

Možno to bolo tým, že väzenie stojí na pomerne otvorenom priestranstve.

Je odtiaľ vidieť oblohu.

You can see the sky.

Seagulls fly overhead, and you feel like you're next to the sea,

Nad hlavou vám lietajú čajky a zdá sa vám, že ste neďaleko morského brehu.

that you're really close to the beach.

Že ste len kúsoček od pláže.

But in fact, the gulls are looking for food in the dump near the prison.

V skutočnosti čajky letia k neďalekému smetisku, aby sa najedli.

I went farther inside and I suddenly saw inmates moving across the corridors.

Vošla som a zrazu som videla väzňov, ako chodia po budove, okolo mňa.

Then it was as if I stepped back and thought

Bolo to, akoby som sa vrátila v čase, a zdalo sa mi,

that I could have very well been one of them.

že aj ja som pokojne mohla byť jednou z nich.

If I had another story, another context, different luck.

Keby som mala inú minulosť, iné pozadie a iný osud.

Because nobody - nobody - can choose where they're born.

Pretože nikto, nikto si nemôže vybrať miesto, kde sa narodí.

In 2009, I was invited to join a project

V roku 2009 som dostala ponuku zúčastniť sa projektu,

that San Martín National University conducted at the Unit 48 penitentiary,

ktorý vedie Štátna univerzita v San Martín vo väznici Unidad 48.

to coordinate a writing workshop.

Ponúkli mi viesť kurz tvorivého písania.

The prison service ceded some land at the end of the prison,

Vedenie nápravného zariadenia pridelilo univerzite priestory v zadnej časti.

which is where they constructed the University Center building.

Vytvorili tam budovu univerzitného centra.

Keď som sa s väzňami stretla prvýkrát,

The first time I met with the prisoners,

I asked them why they were asking for a writing workshop

pýtala som sa ich, prečo si vyžiadali práve kurz písania.

Odpovedali, že chceli dať na papier to,

and they told me they wanted to put on paper

all that they couldn't say and do.

čo nemohli povedať či urobiť.

Vtedy som sa rozhodla, že chcem, aby do väzenia vstúpila poézia.

Right then I decided that I wanted poetry to enter the prison.

So I said to them why don't we work with poetry,

Tak som sa spýtala, prečo by sme teda nemohli pracovať s poéziou,

if they knew what poetry was.

ak vedia, čo to je.

V skutočnosti to nikto ani len netušil.

But nobody had a clue what poetry really was.

Navyše mi vnukli myšlienku, že by kurz nemusel byť

They also suggested to me

that the workshop should be not just for the inmates

len pre väzňov-študentov, ale by sa mohol rozšíriť

taking university classes, but for all the inmates.

aj pre ostatných bežných trestancov.

And so I said that to start this workshop,

Povedala som, že na to, aby sme mohli kurz začať,

I needed to find a tool that we all had in common.

potrebujem nejaký nástroj, ktorý všetci ovládame.

That tool was language.

Tým nástrojom bol jazyk.

We had language, we had the workshop. We could have poetry.

Takže sme mali jazyk, mali sme kurz. Mohli sme sa vrhnúť na poéziu.

But what I hadn't considered was that inequality exists in prison, too.

S čím som ale nepočítala, bol fakt, že vzájomná nerovnosť panuje aj vo väznici

Many of the prisoners hadn't even completed grammar school.

a že mnohí z nich nemajú dokončenú ani len základnú školu.

Many couldn't use cursive, could barely print.

Mnohí neovládali písané písmo, sotva tlačené.

They didn't write fluently, either.

Taktiež nepísali úplne plynulo.

Začali sme teda hľadať krátke básne, krátke, ale výnimočné.

So we started looking for short poems.

Very short, but very powerful.

And we started to read, and we'd read one author, then another author,

Začali sme čítať. Najprv jedného autora, potom druhého.

and by reading such short poems, they all began to realize

Ako sme tak čítali tie krátke básne, všetci si začali uvedomovať,

that what the poetic language did was to break a certain logic,

že reč poézie búra určitú

logiku, ale zato vládne niečím iným.

and create another system.

Breaking the logic of language also breaks the logic of the system

Narušiť logiku reči znamená tiež narušiť logiku systému,

under which they've learned to respond.

na ktorý boli zvyknutí reagovať.

So a new system appeared,

Zjavil sa nový systém, nové pravidlá,

new rules that made them understand very quickly,

vďaka čomu rýchlo, ale skutočne rýchlo pochopili,

- very quickly -

že vďaka jazyku poézie môžu vyjadriť to, čo skutočne vyjadriť chcú.

that with poetic language

they would be able to say absolutely whatever they wanted.

It's said that to be a poet you have to go to hell and back.

Hovorí sa, že aby sa stal človek básnikom, musí okúsiť peklo.

And they have plenty of hell. Plenty of hell.

Oni okúsili pekla až-až. Skúsili priveľa.

One of them once said: "In prison you never sleep.

Raz jeden z nich hovorí: „Vo väzení sa nikdy nevyspíte.

You can never sleep in jail. You can never close your eyelids."

Nikdy sa tu nedá spať. Sotva môžete zatvoriť oči.“

And so, like I’m doing now, I gave them a moment of silence,

A vtedy som urobila to, čo teraz.

Na moment som stíchla a hovorím: „Chlapci, to je presne ono, to je poézia.“

then said, “That's what poetry is, you guys.

Väzenské univerzum je pred nimi, majú ho na dosah ruky.

It's in this prison universe that you have all around you.

Everything you say about how you never sleep,

Všetko to, o čom hovoria, ako nemôžu spať.

it exudes fear.

To zbavuje strachu. Všetko, čo nie je spísané. Všetko to je poézia.

All the things that go unwritten -- all of that is poetry."

So we started appropriating that hell;

Vtedy sme začali využívať peklo.

we plunged ourselves, headfirst, into the seventh circle.

A po hlave sme sa vrhli do siedmeho kruhu.

And in that seventh circle of hell, our very own, beloved circle,

Práve v siedmom kruhu, našom a milovanom,

they learned that they could make the walls invisible,

sa naučili, že steny môžu byť neviditeľné, že cez okná sa dá kričať,

that they could make the windows yell,

že sa ukrývame v tieňoch.

and that we could hide inside the shadows.

When the first year of the workshop had ended,

Keď skončil prvý ročník kurzu,

we organized a little closing party,

zorganizovali sme malú oslavu na záver,

like you do when a job is done with so much love,

ako je zvykom, keď niečo robíte s láskou.

and you want to celebrate with a party.

Proste chcete oslavovať.

Pozvali sme príbuzných, priateľov, vedenie univerzity.

We called family, friends, the university authorities.

The only thing the inmates had to do was read a poem,

Jediné, čo mali študenti urobiť, bolo prečítať jednu báseň,

prebrať diplom, zožať potlesk. To bolo celé.

and receive their diplomas and applause.

That was our simple party.

The only thing I want to leave you with

Jediné, čo si prajem uchovať, je moment, keď títo muži,

is the moment in which those men,

v porovnaní so mnou niekedy takí obrovskí,

some of them just huge when standing next to me,

or the young boys - so young, but with an enormous pride,

niekedy mladíci, zato mimoriadne hrdí,

držali v rukách svoj papier a triasli sa ako deti, potili sa

held their papers and trembled like little kids and sweated,

a svoju báseň čítali zlomeným hlasom.

and read their poems with their voices completely broken.

Tá chvíľa ma donútila zamyslieť sa, že pre mnohých z nich to bolo prvýkrát,

That moment made me think a lot

that for most of them, it was surely the very first time

čo im niekto tlieskal za to, čo urobili.

that someone applauded them for something they had done.

In prison there are things that can't be done.

Vo väzení sa niektoré veci nedajú robiť.

In prison, you can't dream. In prison, you can't cry.

Nedá sa tam snívať, nedá sa tam plakať.

Existujú slová, ktoré sú prakticky tabu, ako čas,

There are words that are virtually forbidden, like the word "time,"

budúcnosť, túžba.

the word "future," the word "wish".

But we dared to dream, and to dream a lot.

Ale my sme sa odvážili snívať a bol to veľký sen,

We decided that they were going to write a book.

pretože sme sa rozhodli, že študenti napíšu knihu.

Nielen, že knihu napísali, aj ju zviazali.

Not only did they write a book, but they also bound it themselves.

That was at the end of 2010.

To bolo koncom roka 2010.

Then, we doubled the bet and wrote another book.

Uzavreli sme druhú stávku a napísali druhú knihu.

Aj túto zviazali.

And we bound that one, too.

That was a short time ago, at the end of last year.

Stalo sa to len nedávno, koncom minulého roka.

What I see week after week,

Týždeň čo týždeň pozorujem,

is how they're turning into different people;

ako sa menia na iných ľudí, premieňajú sa.

how they're being transformed.

How words are empowering them with a dignity they had never known,

Pretože slová im dávajú dôstojnosť, ktorú predtým nepoznali,

that they couldn't even imagine.

ktorú si ani nedokázali predstaviť.

They had no idea such dignity could come from them.

Nevedeli, že taká dôstojnosť je možná a že by mohla patriť im.

V kurze, v našom milovanom pekle, ktoré máme, všetci rozdávame.

At the workshop, in that beloved hell we share, we all give something.

We open our hands and hearts and give what we have, what we can.

Otvárame náruč a dávame,

čo máme, čo môžeme. Všetci.

All of us; all of us equally.

Všetci rovnakou mierou.

A človek tak má aspoň trochu pocit,

And so you feel that at least in a small way

you're repairing that huge social fracture

že prekonáva strašnú spoločenskú priepasť,

which makes it so that for many of them,

kvôli ktorej mnohých z nich čaká už len väzenie a nič iné.

prison is their only destination.

I remember a verse by a tremendous poet, a great poet,

Spomínam si na verš jedného veľkého básnika, úžasného básnika

from our Unit 48 workshop, Nicolás Dorado:

z Unidad 48 z nášho kurzu, Nicolása Dorada.

"I will need an infinite thread to sew up this huge wound."

„Musím nájsť nekonečne dlhú niť, aby som zašil tak hlbokú ranu.“

To robí poézia. Zašíva rany spôsobené vylúčením.

Poetry does that; it sews up the wounds of exclusion.

Otvára dvere. Je zrkadlom.

It opens doors. Poetry works as a mirror.

It creates a mirror, which is the poem.

Tvorí zrkadlá, ktorými sú básne.

Spoznávajú tak samých seba, vidia sa v básni a píšu to,

They recognize themselves, they look at themselves in the poem

and write from who they are, and are from what they write.

čím sú, a sú tým, čo píšu.

In order to write,

Aby mohli písať, tá chvíľa musí byť len ich,

they need to appropriate the moment of writing

pretože je zvláštnym momentom slobody.

which is a moment of extraordinary freedom.

Musia sa zahĺbiť do seba a hľadať ten kúsoček slobody,

They have to get into their heads, search for that bit of freedom

ktorý im nikdy, nikdy nikto nevezme, kým budú písať.

that can never be taken away when they write

Môžu vďaka tomu zistiť, že je možné byť slobodný,

and that is also useful to realize that freedom is possible

even inside a prison,

hoci je človek vo väzení, a že jediná mreža, ktorú máme

and that the only bars we have in our wonderful space

v našom zázračnom vesmíre, je len slovo „mreža“.

is the word "bars,"

and that all of us in our hell burn with happiness

A že všetci, v našom pekle, horíme šťastím,

when we light the wick of the word.

keď sa plamienok slova rozhorí.

(Applause)

(potlesk)

Porozprávala som vám mnoho o väzení, o tom, čo zažívam každý týždeň,

I told you a lot about the prison, a lot about what I experience

every week, and how I enjoy it and transform myself with the inmates.

čo ma napĺňa a ako sa spolu so študentmi mením.

Ale ešte nepoznáte to, čo by som chcela, aby ste mohli počuť, zažiť,

But you don't know how much I'd like it

if you could feel, live, experience, even for a few seconds,

okúsiť hoci len na pár sekúnd,

what I enjoy every week and what makes me who I am.

čo každý týždeň prežívam a čo ma robí tým, kým som.

(Applause)

(potlesk)

Martín Bustamante: The heart chews tears of time;

„Srdce prehĺta slzy času,

blinded by that light,

oslepené svetlom

it hides the speed of existence

zakrýva rýchlosť bytia

where the images go rowing by.

tam, kde sa plahočia predstavy,

It fights; it hangs on.

bojuje, neprestáva biť.

The heart cracks under sad gazes,

Srdce puká pod smutnými pohľadmi,

rides on storms that spread fire,

cvála v búrkach, ktoré kropia zem ohňom,

dvíha hrude oslabené hanbou,

lifts chests lowered by shame,

knows that it's not just reading and going on,

vie, že jeho plánom nie je len čítať a pokračovať ďalej,

it also wishes to see the infinite blue.

chce tiež vidieť modré nekonečno.

The heart sits down to think about things,

Srdce zastaví, aby mohlo premýšľať,

snaží sa neupadnúť tam, kam zvyčajne,

fights to avoid being ordinary,

tries to love without hurting,

skúša milovať bez toho, aby zraňovalo,

breathes the sun, giving courage to itself,

dýcha, dodávajúc si guráž,

surrenders, travels toward reason.

odovzdá sa, je na ceste k rozumu.

Srdce zápasí v bažinách,

The heart fights among the swamps,

skirts the edge of the underworld,

kráča po okraji podsvetia,

falls exhausted, but won't give in to what's easy,

znavené padá, nepoddá sa ľahko,

zatiaľ čo opojenie zvláštne plynie

while irregular steps of intoxication

wake up,

a prebúdza,

wake the stillness.

prebúdza nepokoj.“

I'm Martín Bustamante,

Volám sa Martín Bustamante

I'm a prisoner in Unit 48 of San Martín,

a som jedným z väzňov v Unidad 48, San Martín.

today is my day of temporary release.

Dnes mám vychádzkový deň.

And for me, poetry and literature have changed my life.

Poézia a literatúra

mi zmenili život.

Thank you very much!

Ďakujem krásne. (potlesk)

Cristina Domenech: Thank you!

CD: Ďakujeme!

(potlesk)

(Applause)